AKO NA VONKAJŠIE DREVO

Z hľadiska životnosti náterov vo vonkajšom prostredí patria nátery drevených podkladov k tým najproblematic­kejším. Drevo pri kontakte s vodou „pracuje“, je ľahko napadnuteľné mikroorganizmami a vplyvom vody a slnečného zariadenia dochádza k degradácií drevnej hmoty.


Vonkajšie nátery by mali všetkým týmto nežiadúcim javom zabrániť. Na rozdiel napr. od kovov, ktoré majú v závislosti na teplote mnoho väčšiu rozťažnosť, má drevo jednu veľkú nevýhodu. Kov totiž zväčšuje svoj objem v závislosti na teplote úplne rovnomerne, a tak na jeho nátery môžeme použiť farby, ktoré majú rozťažnosť menšiu než 30–50%. Drevo síce nepodlieha tepelnej rovnomernej rozťažnosti, ale vďaka svojej stavebnej štruktúre, je požiadavky na pružnosť náterov podstatne vyššia.


Pôsobením poveternostných vplyvov môže dôjsť k vzniku prasklín práve pozdĺž jednotlivých „letokruhov“ a na čelnom dreve, zvlášť u zle presušeného alebo neodborne opracovaného dreva. V takýchto prípadoch však nepomôže ani farba s prieťažnosťou väčšou než 100%. To znamená, že samotný náterový film praskne až pri natiahnutí na viac než dvojnásobnú pôvodnú dĺžku. Musíme si totiž uvedomiť, že v mieste vzniknutej praskliny dôjde až k niekoľkonásobnému zväčšeniu dĺžky.


Včasným a kvalitným náterom môžeme drevo proti poškodeniu chrániť. K dispozícii máme opäť celý rad náterových hmôt. Predtým sa najviac používali olejové (fermežové) farby, neskôr syntetické (alkydové) nátery a dnes najviac vodou riediteľné náterové hmoty. Majú dve veľké prednosti – podstatne väčšiu prieťažnosť a menší sklon ku „kriedovaniu“ ako ich predchodcovia. Veľmi dôležitá je tiež životnosť náterov, ktorá je, ako preukázali poveternostné skúšky omnoho dlhšia.